O mne

Volám sa Ján Cerovský, pochádzam z Hriňovej a fujara je neodmysliteľnou súčasťou môjho života. Na fujare ma naučil hrať môj otec, ktorý fujary aj vyrába a popri tom strúha aj šesťdierkové pastierske píšťalky. Keď som bol malý chlapec, chodili sme s otcom, bratom a sestrou v zime do lese hľadať bazu. (Bazové drevo sa používa na výrobu fujár a píšťal asi najčastejšie, ale veľa výrobcov robí aj z jaseňa, javora, agátu, alebo iných driev.) Keď mama v sobotu položila na stôl hrniec s polievkou, otec vždy s nožíkom v ruke niečo vyrezával. Áno, v kuchyni. Stružlina dreva občas odletela do taniera – folklóru sa len tak ľahko nevyhneš.
Otec často hrával aj na harmonike (heligonke), no a rozhodol sa, že zo mňa bude huslista. Popri základnej škole som teda začal chodiť aj do miestnej umeleckej školy na husle. Všetko by bolo fajn, lenže po šiestich rokoch v ZUŠ-ke ma husle bavili čoraz menej. Nie že by som nemal rád hudbu, ale nechcelo sa mi cvičiť. Vadilo mi, že musíme hrať skladby, ktoré ma nebavia a hlavne, namiesto husľového tréningu som chcel radšej behať s ostatnými deťmi po vonku, bicyklovať sa, alebo sánkovať. Rodičia ma nechceli nasilu nútiť a tak som s husľami prestal. Pamätám si však slová môjho otca z toho obdobia a pamätám si ich práve preto, lebo som im vtedy vôbec nerozumel. „Keď budeš kdekoľvek na svete a zahráš si nejakú pesničku, všetko bude lepšie.“ A ešte jedna vec: „Hudba ti otvorí dvere.“

V puberte som mal rád modernú gitarovú hudbu a folklór mi prišiel ako niečo zastaralé, niečo čo patrí do minulosti. Otec mi na takéto moje názory s úsmevom povedal, že mám zelený rozum, čo mňa ako dospievajúceho človeka, ktorý si o sebe myslí, že zjedol všetku múdrosť sveta, akurát tak pobúrilo.
Potom prišiel zlom. Bolo to na folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve. V rámci sprievodného programu som sa ako divák zúčastnil fujarového koncertu v kostole. Volalo sa to tuším Poďakovanie za dar fujary, alebo tak nejak. Keď hrali tí starí chlapi do mikrofónu na plný kostol ľudí, malo to úžasnú atmosféru a nádherný zvuk. Keď hral otec, nemohol som sa ubrániť slzám. Aby moja mama, ktorá sedela vedľa mňa nevidela že plačem, tváril som sa že si obzerám výzdobu kostola na opačnej strane. Vtedy som si uvedomil, že toto je asi jediná hudba, ktorá ma dokáže takto silno zasiahnuť. Vtedy som si uvedomil, že musím hrať a byť takým fujaristom a píšťalkárom ako je môj otec. Vtedy som si uvedomil, že fujara je krásny dar. Po vystúpení som povedal otcovi, že sa chcem naučiť poriadne hrať a že musíme spolu vystupovať. Otec na mňa trochu neveriacky a trochu s prekvapením pozrel a povedal, že dobre. O rok na to sme hrali na fujarovom festivale v Korytárkach a od v tedy mám za sebou kopec vystúpení na folklórnych akciách, rodinných oslavách a rôznych spoločenských podujatiach. Vďaka fujare som zažil veľa pekných vecí, spoznal veľa zaujímavých ľudí a chcem toto dedičstvo rozširovať ďalej.

Nechajte fujaru, aby vám otvorila dvere. Neváhajte a prihláste sa na kurz.